Veronika Šikulová: Na Vianoce mám dvere otvorené

, 26.12.2014 16:00
Veronika Šikulová
Spisovateľka žije s knihami, stále pracuje v knižnici. Autor: ,

Spisovateľka Verona Šikulová má mocný hlas – v skutočnosti aj na papieri.

V bohatej predvianočnej ponuke zazneli jej dve nové knihy – Medzerový plod a Freska v dome. Píše o ľuďoch, ktorých má rada, o lúčení aj nachádzaní. Čitateľ má pocit, že píše aj o ňom a len pre neho. Akoby mu všetko o sebe vyrozprávala.

Máte ešte nejaké tajomstvá, keď všetko, čo sa vám stane, napíšete?
Samozrejme, že mám tajomstvá. A možno je ich viac, ako by sa dalo čakať. Na prvý pohľad sa možno mojim čitateľom zdá, že všetko o sebe poviem, ale nie je to celkom tak. Trochu aj fabulujem, trochu si primýšľam a niečo musím aj zatajiť. Mám tajomstvá ako každý človek.

Tajíte tie najzaujímavejšie veci?
Možno najnudnejšie! Tie bývajú také tajné. Môj svokor Jozef Mihalkovič má v básni verš: „… a čo si myslím, zúžim na to, čo nepoviem.“ Tak je to.

Je pre vás rozkoš písať o sebe?
Rudolf Sloboda hovorieval, že človek nemôže písať o nikom inom ako o sebe. Vždy je to trochu on. Aj jeho postava Uršuly bola trochu on. Ja som si to možno uľahčila: často hovorím naozaj o sebe a o konkrétnych ľuďoch, ktorých poznám, ktorí žijú vedľa mňa, ktorých stretávam v autobusoch a na námestí v Modre alebo v Pezinku. Ak mám v texte poštárku, tak je to naša modranská poštárka, alebo dám našej poštárke do úst to, čo povedala pezinská poštárka. Je to kombinácia viacerých ľudí, ktorých som stretla, a druhý hlas, tercku, spievam takmer vždy ja.

Povedia vám niečo ľudia, o ktorých píšete, keď si to prečítajú?
Často píšem o našej rodine a tá sa príležitostne ohlási. Keď vyšiel Domček jedným ťahom, mama sa nahnevala: „Tak toto si ty? Takáto potvora, ktorá každého vtáčika ohovorí? Do všetkého kopne? Áno, si to ty! Veď ja ťa poznám!“ Nemám pocit, že sa na ľudí pozerám nežičlivo. Väčšinou zaznamenávam smiešne veci, to, čo ma rozosmeje napríklad v autobuse. Kedysi, keď som mala starý mobil – teraz mám dotykový, technika ma potopila, už to neviem robiť – do esemesiek som si hneď zapisovala, čo si ľudia okolo mňa rozprávajú. Teraz si to niekedy poznačím perom na papier a potom to niekedy dám do knihy. Zatiaľ neviem o tom, že by sa napríklad nejakí moji spolucestujúci autobusom sťažovali. Väčšinou sú vtipní!

Kedy ste začali písať?
Keď sme boli so sestrou malé a rodičia sa nás potrebovali na chvíľu zbaviť, lebo v obývačke bola návšteva, tato povedal: „Choďte do izby a napíšte vymýšľačku.“ Rady sme sa predvádzali, keď niekto prišiel, vyrušovali sme a chceli sme sa ukazovať. O päť minút sme mali vymýšľačky hotové, vrátili sme sa, a už sme zasa chceli upútať pozornosť dospelých. To boli prvé pokusy. Spomínam si, ako som napísala rozprávočku o chorej veveričke, ktorá mala chuť na pomaranče. V týchto detských veršovankách a rozprávkach bola lepšia a odvážnejšia moja sestra.Ja som sa bála, lebo som už dlhšie vedela čítať, prečítala som viac knižiek, dávala som si väčší pozor. Chcela som, aby sa to na niečo podobalo, aby to malo úroveň. Ona sa takou hlúposťou nezaoberala.

Ten zvláštny pocit pri písaní vás neopustil?
Prvú poviedku mi uverejnili v Novom slove mladých, volala sa S kým sa budem hrať. Pamätám sa, ako som ju išla písať a čudovala som sa, čo sa to so mnou deje: mala som veľkú chuť napísať ju, až také nutkanie. Bola o dievčinke, vlastne už mladej žene, ktorá je trochu švihnutá. Keď si Rudo Sloboda prečítal túto poviedku, povedal mi: Nehovor, že si tatka nečítala! Narážal na to, že aj ja píšem o chorej dievčine ako otec v Rozárke, ale ja som vtedy S Rozárkou ešte neprečítala.

Možno, že som otca trocha napodobila, lebo som ho veľa počúvala, a tak sa do poviedky mohla dostať jeho dikcia. Vtedy som si myslela, že keď som už mala niečo uverejnené, budem písať každý deň a každý deň budem mať niečo uverejnené, že už som spisovateľka. Prekvapilo ma, že ta druhá a tretia poviedka mi už tak ľahko nešli. Zrazu som bola bezradná a pýtala som sa – čo mám robiť, prečo mi to nejde?! A ten pocit mávam doteraz.

Ako? Vám to aj niekedy nejde?
Väčšinou mi to vlastne nejde a keď si text po sebe prečítam, som znechutená. Potom ho začnem opravovať, ale v tom som šlendriján, ako hovorí môj manžel. Jednoducho, opravujem iné veci, ako by som mala. Ale niekedy aj celé napísané prepíšem. Prvá verzia je potom úplne odlišná, možno ani nie totožná s novým textom. Akoby to bola celkom iná vec.

A kedy sa z toho textu začnete tešiť? Kedy sa vám už páči?
Keď ho vidím uverejnený. Zrazu sa naň pozerám inými očami. Vtedy ho už nečítam – nechce sa mi k tomu vracať, lebo som sa ním dlho zaoberala. Len ho prebehnem po odsekoch a poviem si: Veď dobre! Až ma prekvapí – toľko písmeniek, že sa mi to chcelo!

Ktoré vaše knihy vlastne váš otec Vincent Šikula ešte zažil?
Prvú Odtiene a druhú Z obloka. Boli to knižky, ktoré vyšli v Slovenskom spisovateli. Ľudia teraz poznajú najmä moje knihy, ktoré vyšli v Slovarte, ale ja sa hlásim aj k tým predošlým. Odtiene som poslala – ako niekoľko textov – do literárnej súťaže v Ružomberku a vyhrala som druhé miesto. Bratranec Bystrík Šikula, ktorý pracoval v Slovenských pohľadoch a dnes je šéfredaktor, mi navrhol, aby som ich uverejnila a potom mi hovorí:

„Je to pekné, Verona, nemáš aj na knižku?“ On mi vnukol myšlienku, že by som to mohla uverejniť knižne, ale tá cesta ku knižke bola potom dlhšia. Otec ju čítal, až keď už išla do tlače a robil mi poznámky. Na niektorých miestach bolo napísané, že ha–ha a potom som tam mala odkaz: „Milá Verona, vrabec ani sýkorka kukuricu neprehltne, ale inak sa mi to ľúbi.“ Opravil mi faktické chyby a mala som pocit, že sa mu to páči. Aj že sa mojej knižke potešil. Príliš mi to nedával najavo, viem to skôr od ľudí, ktorým moju knihu kúpil a daroval. Hovorili mi neskôr, že ju majú s jeho venovaním.

Aj čitatelia Pravdy s vami prežívali nedávnu chorobu a stratu mamy, o ktorej ste písali vo svojich príhovoroch. Chýba vám mama aj ako autorke?
Mama bola moja najžičlivejšia čitateľka. Ona ma prijímala bezvýhradne, podporovala ma. Sledovala, keď sa o mne písalo, a ak o mne niekto napísal zlú kritiku, mama chcela hneď nastúpiť do auta a ísť niekomu vylepiť zaucho. Nikdy to neurobila, ale strašne sa vedela rozčúliť. Ale medzi štyrmi očami bola ku mne veľmi kritická. Rada sa mnou chválila, páčilo sa jej, že jej Verona píše, ale bola veľmi náročná, otcom rozmaznaná čitateľka. Bola aj moja prvá čitateľka a nikdy mi nepovedala, že je to dobré. Skôr naopak.

Knihu Miesta v sieti inšpirovala zrejme ona, lebo je o jej rodine z Bernolákova – Čeklísa. Tešila sa z nej?
Najprv nevedela, že ju píšem. Chodievala som k nej každý večer, keď prišla z práce – robila na onkológii ako doktorka v psychiatrickej ambulancii. Sadla som si a rozprávali sme sa. Pýtala som sa jej, ako to bolo, keď bola malá. Nechcela som jej povedať, na čo to potrebujem, a ona sa ma ani nepýtala, len sme sa voľne zhovárali. Raz mi ponúkla listy svojho otca z vojny. Keď som sa jej opýtala, načo mi ich dáva, povedala: „Však asi niečo píšeš, nie?“

Vy ste o tých listoch nevedeli? Zmenili vaše autorské zámery?
Vedela som, že nejaké listy má, nechcela som ich od nej vypytovať, myslela som si, že to má čas. Ale tieto listy možno naozaj zmenili môj text. Bol v nich, napríklad, aj recept na koláč, zoznam teplých vecí do väzenia… Povedala som si, že by som to všetko chcela mať v knihe, aj babičkine sestry, jednoducho celý ten Čeklís so všetkým, čo k nemu patrilo a čo pre mňa predstavoval. Túto knihu mama čítala priebežne, ako som ju písala a raz mi povedala: „Je to pekné, ale ja mám stále pocit, že tam niečo chýba. Nie je to dobrá kniha. Niečo s tým musíš urobiť, niečím to strihni.“ A tak som tam začala dodatočne vsúvať hlas Verony, ktorý bol kontrastný.

Mala literárny vkus či aj talent?
Otec vravel, že nepozná nikoho, kto by viac čítal ako naša mama. Bola veľká čitateľka, sledovala všetko, čo vychádzalo. V 60. rokoch rodičia čítali Plamen a Revue svetovej literatúry, českú Světovku. Mama sa aj sama pokúšala písať a napísala poviedku Ako zachádzajú husi. Ja som ju dlho nosila so sebou, chcela som mamu prekvapiť, uverejniť ju, ale naraz mi zmizla. Asi mi ju vzala a zničila, nechcela publikovať.

Už sme spomínali, že ste zo svojej mamy urobili postavu aj v príhovoroch, ktoré každý týždeň publikujete v Pravde. Čítali sme, ako ste sa márne pokúšali pre ňu kúpiť klasický zimný kabát a podobné dôverné informácie. Čo hovorila na tieto vaše texty?

Nepáčilo sa jej, keď som sa vyslovovala k politike a k veciam, o ktorých si myslela, že im nerozumiem. Hovorievala mi: „Píš o literatúre, o výtvarnom umení, o všedných veciach, to sa mi viac páči, ako keď zabŕdaš do politiky.“

Vy však s chuťou píšete o politike?
Keď sa nahnevám, zdá sa mi, že musím! Nechcem byť hlásna trúba, ale niekedy je ten jed taký veľký, a cítim takú nespravodlivosť, že sa musím ozvať. Musím sa zastať chudákov, ktorí nemajú peniaze, nemajú na lieky, na živobytie. Ale zastávam sa všetkých opustených, aj psov. Môj hnev, moja bezmocnosť sa uvoľní až tým, že o tom napíšem.

Ste taká advokátka chudobných. Nie sú s tým spojené aj problémy? Napríklad, keď si vodíte na Vianoce domov bezdomovcov?
Mala som takého kamaráta, ktorý sa mi staral o záhradu, schizofrenik, inžinier, veľký chudák, nedávno zomrel. On býval u mňa každé Vianoce. Niekedy niekomu, kto to potrebuje, niečo zanesiem. Musím tých ľudí hľadať po Modre, neviem, kde presne práve sú, ale keď ich nájdem, dám im jedlo. Modranskí bezdomovci vedia, že môžu prísť, zazvonia a dostanú. Niekedy to aj trocha zneužívajú, ale mne to neprekáža. Beriem to tak, že aj ja by som to zneužívala, keby som bola na ulici, no čo… Pre mňa nie sú Vianoce iba sviatok rodiny, ale aj sviatok opustených ľudí. Jozef s Máriou tiež klopali na dvere a hľadali, kde sa zložiť. Tiež boli svojím spôsobom bezdomovci. Dvere, aspoň na Vianoce, treba otvoriť. A ja to robím. A robil to aj otec.

Spisovateľka Veronika Šikulová má rada vône i...
Spisovateľka Veronika Šikulová má rada vône i kvety. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Čo navaríte na štedrý večer?
Klasické štedrovečerné menu. Piekla som s mamou sladkosti, tento rok je to iné, napiekli sme ich so sestrou. Naša mama vedela urobiť pekné sviatky a my sme sa rozhodli, že v tom budeme pokračovať. Aj moja sestra máva vždy niekoho na Vianoce, ale ja idem až do krajnosti. Boli časy, že u nás sedeli takí traja ľudia, až si môj syn zapchával nos.

Rodina sa inak s vami stotožňuje v týchto láskavostiach?
No, Barborka je ešte malá, ale syn Vincko sa niekedy aj kriticky pozrie, že čo to zasa vyvádzam, koho to zasa vlečiem… Minule sa jeden chlap kutral v kontajneri, keď sme išli z obchodu a ja som niesla chlieb a cigarety. Vystúpila som z auta a Vinco videl, že na toho človeka pozerám: „Mama, nie!“ Zaúpel. „Ja ťa už neodveziem do obchodu!“ A ja reku: „Odvezieš!“

O čom sa s bezdomovcami zhovárate?
O živote.

Modranská téma vám asi vystačí na celý život?
Neviem, či mi vystačí na celý život, práve teraz robím niečo iné. Takže – možno mi už nestačí.

Čo to bude?
Román pre Slovart, ktorý sa volá Petrichor. Je možno menej autobiografi cký. Rada sa zhováram o písaní, ale nemám veľmi s kým, takže niekedy si o tom písaní píšem. Ale nosný dej Petrichor ešte nemá.

V rodinných témach sa vám asi dostanú do popredia ďalšie postavy. V Medzerovom plode sa mi zdalo, že pozoruhodná a perspektívna postava je ten manžel…

Ten manžel? No, ten manžel – o ňom sa dobre píše! Postava môjho manžela je vôbec zaujímavá. On je teoretický fyzik, introvertný, uzavretý človek, nazvali by ste ho čudák. Moja mama bola veľká estétka, a aj nás k takému niečomu viedla, a on je pravý opak. Má rád škaredé veci. To, čo sa nikomu nepáči, na to on povie: Toto, aké je pekné! Nejaký hrdzavý drôt alebo hrče niečoho navŕšeného na konci Modry, on to ide fotografovať! Teší sa z toho a mne sa to zdá aj na fotografi i také hrozné, že by som sa najradšej rozplakala z toho všetkého. On je však taký a tým, že je úplne iný ako ja, je pre mňa zaujímavý. Je to iný svet, iný vesmír.

Obľubujete ťažké parfumy, a ľudia sa pýtajú, ako to ide dokopy s vaším – občas– veľmi drsným slovníkom?
Na pôde pezinskej knižnice, kde robíme rozhovor, by som ani nemala hovoriť o parfumoch, lebo my máme takú pani riaditeľku, ktorá je ich znalkyňa par excellence. Je aj mojou kamarátkou a máme dlhodobo otvorenú tému do dokonalosti – je zberateľka, ovoniavačka a naslovovzatá parfumistka. Kým som to zistila, poznala som len samú seba ako fanatičku parfumov, ale cez ňu som si uvedomila, že je to celý jeden zaujímavý svet ľudí, ktorí ovoniavajú veci. Cez lásku k parfumom som sa k nim dostala a už aj ja som fanatička.

Čo to znamená?
Hľadám už len niečo výnimočné, chcela by som voňať čisto ako kosatec. Poznám všetky parfumy, nepomýlim sa, keď okolo mňa niekto prejde, viem, čím vonia. Asi to súvisí s tým, že sme boli s mužom dva roky vo Francúzsku, kde sa to začalo. Alebo ešte predtým v Bratislave Poissonom to bola moja prvá láska, pripomínal mi niečo s višňami, drevom a niečím mokrým. Cez klasické parfumy som sa dostala až k vôňam, ktoré sú netradičné, silné. Nemám rada flakóny, ale potrpím si na názov.

Páči sa mi, keď sa niečo pekne volá, podľa toho si parfum vyberiem. No a tak, ako sú rôzne vône, ktoré mám rada, aj môj slovník je rôzny. Viem byť nežná až krehká – aj v slovníku – ale nevyhýbam sa ani tej druhej drsnejšej polohe. Kto vyrástol v našej rodine, má to v slovnej výbave. Rovnako viem použiť zdrobneninu, ako hnusne zahrešiť.

Vincent Šikula písaval,v dome na kopci vo vinohradoch,za Modrou. Vy,máte doma pracovňu?
Nepoužívam ju. Vypla som v nej kúrenie, nanosila som tam kvety, ktoré treba zazimovať. Mám pracovňu len na ukazovanie alebo do nej odložím niečo, čo nechcem, aby deti chytali, lebo tam nechodia. Neviem si na pracovňu zvyknúť. Píšem väčšinou v kuchyni alebo v posteli. Spávam v obývačke na gauči, na ktorom zomrel tato, zažnem svetlo, spravím si kávu a píšem. Vstávam ráno o pol piatej a o piatej už píšem, kým nejdem do práce. V dome na kopci som písala Miesta v sieti lebo som potrebovala ujsť od detí. Budmerický zámok pre spisovateľov zrušili, tak som utekala do Hamrštílu, ale nedokázala som tam spať. Trochu sa tam sama bojím.

V tomto vianočnom čase ste vydali dve knihy Medzerový plod a Freska v dome. Ako zapadajú do toku vášho písania?
Freska v dome vznikala postupne. Keď som niektoré texty písala, nevedela som ešte, že pôjdu do knižky. Napríklad esej o Štefanovi Strážayovi vznikla tak, že ma o ňu do Pravdy požiadala Tina Čorná, rozhovor s Ľubom Dobrovodom vznikol pre časopis Miau, kde prispievam, a ja som mala chuť k tomu rozhovoru ešte niečo povedať, aby som ho priblížila – aj to je v knižke. Tak vznikol aj text o Rudovi Slobodovi, o Jánovi Johanidesovi, o mojej Modre, o ľuďoch, ktorí chodievali za otcom. Dnes je mi príjemné pochváliť sa, že k nám chodil Rudo Sloboda a ja som si myslela, že to je môj strýko, lebo sa mi zdalo, že sa s otcom podobajú.

Alebo – ľudia sa ma často pýtajú na Mihalkovičovcov, na rodinu môjho muža, a vraj ako to je, keď sa človek z jednej spisovateľskej rodiny privydá alebo prižení do druhej. Je tam teda text o tatkovi Jožovi Mihalkovičovi a o všetkých rodinných súvislostiach. Cez nich som prikvitla napríklad aj do rodiny poetky Lidky Vadkertiovej a Miroslava Válka. Keď niekomu poviem, s kým všetkým sme rodina, tak sa mu až hlava zakrúti. Tato napísal Ornament a ja mám Fresku, kde som to všetko vysvetlila.

V najnovšej knihe Medzerový plod sa ako zaklínadlo opakuje nežná veta Kočičko, kočičko, kdepak jsi byla?, ktorú hovorievate mame. Môžete aj to vysvetliť?
Je to zo životopisu Agathy Christie. Keď bola táto spisovateľka malá, opatrovateľka sa jej zvykla pýtať Kočičko, kočičko, kdepak jsi byla? A ona odpovedala: U samé královny jsem večeřela. To bola taká ich hra a išlo o básničku, ktorá pokračuje. Zaujímavé je, že Agatha Christie sa naučila túto báseň od vychovávateľky, páčila sa jej a napokon bola aj v skutočnosti poctená tým, že ju kráľovná pozvala na večeru. Keď bola moja mama chorá a chcela som ju potešiť, tak som sa jej takto prihovorila. Znamenalo to, ako si sa vyspala? A mama mi už potom povedala, akú mala noc. Teraz to hovorím Barborke, mojej dcére…

Trocha záhadný je aj názov Medzerový plod – vraj to súvisí s ohrozenými včelami?
Práve som aj synovi hovorila, že medzerový plod je vlastne včelí mor. Keď včelín napadne mor, tak začnú ratovať, čo sa dá, a zatvárajú plody v plástoch. Ten napadnutý plod je však dierkovaný, sú v ňom medzery, a keď sa vytiahne plást, je to vidno. Keď som o tom synovi hovorila, uvedomila som si, že v knižke je až dvojitá odvolávka na Camusa – text sa končí povzdychom, že rozprávačka je na svete cudzinkou.

Je to knižka o odchádzaní blízkych, lebo tam neodchádza len mama, ale aj iní ľudia a celý jeden svet. Albert Camus má knižku Mor, ja mám Medzerový plod, čo je mor. On má Cudzinca a ja cudzinku, za ktorú sa teraz tak trochu považujem, lebo sa mi s tým, čo sa stalo, ťažko vyrovnáva. Pre mňa je to kusisko sveta, ktorý odišiel, o ktorý sa dalo oprieť.

Písanie vám pomáha?
Ale čoby! Písanie je práca, a v prvom rade štýl, až potom sú to nejaké príbehy…

Veronika Šikulová (1967)

  • spisovateľka
  • Narodila sa v Modre v rodine spisovateľa Vincenta Šikulu.
  • Prvé prózy publikovala v Novom slove mladých, v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych 1985).
  • Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska.
  • Ďalej je autorkou kníh: Z obloka (Slovenský spisovateľ, 1999), Mesačná dúha (Slovenský spisovateľ, 2002 ), To mlieko má horúčku (Slovart, 2006), Domček jedným ťahom (Slovart, 2009), Miesta v sieti (Slovart, 2011), Diera do svetra (Slovart, 2012), Freska v dome (LIC, 2014) a Medzerový plod (Slovart, 2014).
  • S knihami Domček jedným ťahom a Miesta v sieti sa dvakrát stala finalistkou literárnej Ceny Anasoft litera

(2010, 2012).

  • Pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku.
  • Žije a tvorí v Modre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

0 debata debata
Viac na túto tému: #Veronika Šikulová